Tri piliere oligarchie

Castle In Sand

Moderná feudálna spoločnosť súčasnosti vstúpila do štádia kedy si mnohí ľudia, v dôsledku krízy ale tiež v dôsledku neustále sa rozširujúceho poznania, začínajú pomaly ale iste uvedomovať pravú podstatu spoločnosti v ktorej žijú. Za fasádou sugestívne pôsobiacej ilúzie demokracie sa tak začínajú črtať skutočné kontúry sveta a jeho vnútorného usporiadania. A ako býva už zvykom všade tam kde ide o veľa, tento obraz sa diametrálne odlišuje od obrazu ktorý sa šíri médiami a oficiálnymi doktrínami.

Oligarchovia minulých vekov urobili jednu zásadnú chybu – mysleli si, že tyranské zriadenie sa dá udržať aj vtedy keď v poddaných narastá zlosť voči ich utlačovateľom. Tá sa postupne hromadila až nakoniec vyústila do povstaní, prevratov a napokon do historicky významných revolúcií, ktoré zmenili povahu celej spoločnosti. Chyba spočívala v tom, že vládnuca vrstva umožnila ľahké rozlíšenie toho kto sme my a kto sú oni. Pospolitý ľud tak od začiatku vedel, kto je jeho nepriateľ a mohol celú svoju energiu sústrediť na spôsob ako ho ochromiť a nakoniec odstrániť. Výsledkom bolo postupné oslobodzovanie človeka, čo nakoniec vyústilo až do zavedenia demokracie, tohto vskutku zlatého kvetu spoločenského vývoja. Demokracia sa napokon koncom 20. storočia udomácnila v mysliach ľudí i v usporiadaní spoločnosti v takom rozsahu, že ju dnes už nemôže nikto spochybniť. Lenže túžba po moci, peniazoch a svetovláde – táto najlepšie zdokumentovaná historická skúsenosť akú máme – pretrváva po celé veky nezmenená a zasahuje aj do dnešných dní. Moderná oligarchia sa preto musela prispôsobiť novým podmienkam a zmeniť stratégiu.

Súčasná oligarchia pochopila jednu zásadnú vec – ak chce ďalej pôsobiť a chytiť opraty späť do vlastných rúk, nemôže pôsobiť otvorene ale musí udržiavať ilúziu demokracie a prosperity tak dlho ako sa len dá. Na výslnie sa môže dostať len postupne, nebadane. Predsa len, historická skúsenosť a tradícia demokracie je stále ešte prisilná aby sa dala otvorene negovať. Preto je dôležité vymeniť okovy; okovy nesmú ťahať, tlačiť ale musia pôsobiť na prvý pohľad príjemne. Ak má budúci feudálny systém vydržať, je nutné aby poddaní svoje okovy milovali, aby sa s nimi stotožnili a nestali sa opäť príťažou, ktorú treba zhodiť tak ako už mnohokrát predtým. A skutočne, niečo také, čo bolo predtým nemysliteľné je dnes vďaka moderným technológiám a automatizácii celkom dobre možné. Oligarchia dostala do rúk silnú zbraň v podobe zabezpečenia chodu spoločnosti aj s menším počtom ľudí a bez nutnosti tak tvrdo pracovať ako kedysi – práve ťažká práca a neznesiteľné podmienky boli prvotným impulzom k odporu. Utlačovateľ sa teda mení na zdanlivého dobrodinca, nositeľa nových ideálov, múdreho vizionára a vodcu, ktorého sa nedá nenasledovať. Z utlačovateľa sa musí stať spojenec.

Výmena hodnôt

Skutočná demokracia je nezlučiteľná s ambíciou návratu k feudalizmu rovnako ako sa nové nemôže miešať s tým čo už bolo prekonané. Prvým krokom musí teda byť postupné a hlavne nenápadné nahradenie skutočnej demokracie jej vernou napodobeninou. Ľudia si nesmú po dlhú dobu všimnúť, že sa demokracia mení na ilúziu demokracie. A to sa najlepšie dosiahne výmenou hodnôt – cieľom už nie je demokracia a sloboda sama o sebe ale jej najviac viditeľné a oceňované dôsledky – odstránenie nezamestnanosti, dostatok potravín či materiálny blahobyt. Už nie je tak potrebné hovoriť o slobode ak máme všetko čo hrdlo ráči. Naopak, mali by sme byť vďační tým ktorí to všetko zariadili a udržujú v chode. Odpor proti nim je znesvätením veľkých ideálov ktoré zastupujú a ktoré sú prijímané mnohými, a znamená vlastne odpor proti mnohým ak nie všetkým. Základ z ktorého celé toto bohatstvo v skutočnosti vyrástlo, teda sloboda, môže byť postupne vyťatý zo svojich koreňov a nahradený tými, ktorí sa vďaka nej naučili bohatstvo tvoriť a využívať. Miesto demokracie sa postupne naučíme vyznávať realizátorov demokracie.

Ďalším krokom je redukcia ľudských potrieb na materiálne statky, alebo všeobecnejšie, úžitkové potreby. Akýkoľvek duchovný rozmer slobody a demokracie treba bagatelizovať a podľa možnosti čo najviac zdiskreditovať. Otázka po zmysle slobody nesmie byť primárna ale zredukovaná na prostriedok k získaniu týchto statkov. Musí sa hovoriť, že sloboda je dobrá na to alebo ono, že je prostriedkom na dosiahnutie blahobytu ale že sama o sebe nemá žiadny účel. Postupne musí byť odsunutá na vedľajšiu koľaj až sa z niekdajšieho cieľu stane prostriedok; najlepšie bude prestať o nej hovoriť úplne. A akonáhle sa stane prostriedkom, uvoľní sa miesto pre nový cieľ – zjednotenie celého ľudstva a jeho vedenie na ceste k všeobecnému blahobytu, k novým odvážnym výzvam a k netušeným perspektívam, ktoré vždy presahujú individuálneho človeka. Kľúčové slovo, ktoré sa v tomto veľkolepom pláne začne objavovať bude „vedenie ľudstva“. Odtiaľ je už len krok k vyvolenej a múdrej skupine ľudí, ktorá sa podujme na ťažkú historickú úlohu vyvedenia ľudstva z tmy tápania a osobných omylov do svetla overených kolektívnych úspechov. Aby sa to však podarilo, je potrebné uvoľniť morálku, zrelativizovať všetky hodnoty, a tak podlomiť integritu človeka v samotných základoch. Výsledkom má byť apatické a neakcieschopné ľudstvo, ktoré stratí zmysel pre česť, dôstojnosť, samostatnosť, zmysel pre právo a zodpovednosť, avšak celkom závislé na prísune stále nových vzruchov a omamných pôžitkov. Média a reklamy hrajú a budú hrať rozhodujúcu úlohu v tejto transformácii osobnosti. Budú sa zároveň podieľať na šírení falošného obrazu tak aby sa odvrátila pozornosť od podstaty toho, čo sa v skutočnosti deje. Úlohou zdecimovaného ľudstva nie je prenikať pod pokrievku ukrývaných súvislostí ale posilovanie odvahy a falošných nádejí na plnenie mét budúcnosti. Budúcnosť sa musí stať dôležitejšia ako prítomnosť. Svetlé vízie budúcnosti sa stanú ospravedlnením pre neprávosti dneška.

Aby sa oligarchia poistila a nič nenechala na náhodu, treba pokračovať v už začatom trende poskytovania veľkých objemov pôžičiek a úverov. Toto jarmo dostatočne odradí každého kto by sa chcel proti systému postaviť. Práve poskytovanie úverov je onými príjemnými okovami, s ktorými sa pospolitý ľud tak ľahko stotožňuje. Úvery predsa ihneď zabezpečia pohodlný a komfortný život na dosiahnutie úrovne, ktorá sa tak starostlivo implantuje do hláv nič netušiacich ľudí. Skutočnosť, že sa dlžník stáva vazalom systému a tým sa dobrovoľne vzdáva veľkej časti svojej aktívnej slobody často na dlhé desaťročia, je až druhoradá. Ľudia dobrovoľne vymenili slobodu za pohodlie. Lenže to pohodlie sa môže kedykoľvek zmeniť na utrpenie podľa toho ako sa bude situácia vyvíjať.

Celý mechanizmus postupného návratu od skutočnej demokracie k modernému feudalizmu sa teda musí udiať pod fasádou demokratických princípov a inštitúcií. Na to je potrebná úzka kooperácia jej troch základných pilierov – vláda a politický systém, obchodné a priemyselné korporácie a nakoniec bankovníctvo. Každý z nich má svoju nezastupiteľnú úlohu.

Vláda a politický systém

Politickí dobrodruhovia všetkých končín sveta si už dávno všimli výhody plynúce z parlamentnej demokracie. Najťažšou časťou sú voľby, kedy naozaj o osude krajiny môžu rozhodnúť ľudia. Lenže akonáhle voľby skončia, je zvoleným politikom vystavený bianko šek na štyri alebo päť rokov, kedy sa dá robiť takmer čokoľvek – prijímať korupčné zákony, uzavierať politické obchody a presadzovať záujmy vplyvných skupín. Samozrejme, je potrebné to robiť v tajnosti a s minimálnou publicitou aby v nasledujúcich voľbách nedošlo k zásadnejšej zmene. Taktiež je potrebné prijímať aj množstvo užitočných zákonov aby ilúzia zástupcov ľudu nedostala veľké trhliny. Veď spokojný ľud, ktorý produkuje a udržuje vysoký štandard je základom – čím vyššia úroveň spoločnosti, tým lepšie a pokojnejšie sa dá na nej parazitovať. Každý parazit sa musí starať aby svojho hostiteľa príliš nevyčerpal, inak by hrozil zánik hostiteľa, a tým aj parazita. Vláda a politický systém má dve základné funkcie, je jednak nárazníkovou zónou medzi ľudom a oligarchiou, je zodpovedná za hranie presvedčivého divadla a pôsobivých rituálnych tancov pred ľudom, no hlavne – a to vďaka delegovanej právomoci po voľbách – rozhoduje a pripravuje legálne prostredie a pôdu pre ďalšie dva piliere oligarchie. Politická moc je – paradoxne na základoch parlamentnej demokracie – v rukách malej hŕstky ľudí, ktorú nie je problém skorumpovať alebo zastrašiť. Jediná dôležitá vec je zariadiť aby pri ďalších voľbách došlo k plynulej výmene figurín tak aby sa nenarušil beh systému za oponou. Viacerí politici, ktorí vstupovali na začiatku do politiky so vznešenými ideálmi dosvedčujú, čo to znamená dostať sa do súkolia zákulisných mocenských záujmov v momente ako sa vo vysokej politike ocitnú.

Na tomto mieste sa na chvíľu zastavíme pri konšpiračných teóriách, ktoré takmer isto preblesknú hlavou nejedného čitateľa. V skutočnosti ale na uvedenie takéhoto plánu do činnosti nie je potrebná žiadna konšpirácia. Celkom si vystačíme so závisťou, nezriadenou chamtivosťou, neodolateľnou túžbou po bohatstve a moci a opojným pocitom z príslušnosti k vyvolenej elite ktorá si môže dovoliť hocičo. Mentálne kvality tohto druhu sú tak príťažlivé, že snáď neexistuje nik, kto by im odolal. Nie je vôbec nutné sa nejako navzájom dohovárať a veci vo veľkom organizovať. Príslušník elity sa dokáže správať ako tichá šelma, ktorá vie sama vyňuchať to, čo bezprostredne potrebuje vedieť. Často stačí len pár slov, pohľad či úsmev aby boli veci jasné. Vytvorenie mocnej oligarchie nepotrebuje zložité utajené riadenie zhora, pretože je najvlastnejším záujmom každého jej člena. A pokiaľ budujeme globálnu spoločnosť je len prirodzené, že aj ambície uchvátenia moci a bohatstva sú globálne. Tieto ambície sú koniec-koncov bohato dosvedčené históriou, a to dokonca veľmi nedávnou.

Obchodné a priemyselné korporácie

Na to aby spoločnosť fungovala musí existovať výroba a obchod. No nepríjemnou stránkou demokracie je súkromné podnikanie, ktoré umožňuje samoreprodukciu, nezávislosť a teda potenciálne účinný odpor. Mohlo by dokonca viesť k nekontrolovateľnému alternatívnemu usporiadaniu spoločnosti, čo určite nie je cieľom žiadneho poriadneho oligarchu usilujúceho o neobmedzenú moc. Takéto alternatívne usporiadanie by totiž mohlo ľahko uspieť v konkurenčnom boji a definitívne odstaviť ambície, ciele i oligarchiu samotnú. Preto je potrebné krok za krokom, opatrne, súkromné podnikanie obmedziť na minimum. Na dosiahnutie tohto cieľa sa opäť použije metóda výmeny hodnôt. Miesto tvrdej tvorivej práce, nutnej na dosiahnutie konkurenčnej výhody (a tým aj lacnejšej a kvalitnejšej výroby), je potrebné túto motiváciu potlačiť a nahradiť ju šikovnosťou k získaniu dotácií a fondov od vedúcich autorít. Prirodzene hodnotné vlastnosti ako samostatnosť, rozhodovanie, podnikavosť, osobný risk, odvaha a bezprostredná reakcia na odozvu trhu za poskytnuté výrobky a služby, budú nahradené intrigami a zákulisnými ťahmi žobravých rúk naťahujúcimi sa po najväčšom súste, ktoré sa dá utrhnúť zo stola centrálnych rozdeľovačov. Po trpkej skúsenosti s komunizmom si však moderná oligarchia uvedomila, že je neradno miešať sa do ekonomiky politickými zásahmi. Preto i naďalej rešpektuje schopných podnikateľov, no snaží sa ich získať pod svoj vplyv. Tých najväčších, na rozdiel od veľkého množstva malých podnikateľov, zvýhodňuje na daniach, dotuje, ochraňuje, dáva im prístup k štátnym zákazkám za podmienok, o ktorých môžu ostatní len snívať. To samozrejme vytvára previazanosť veľkých spoločností s mocou, ktoré sa tak celkom prirodzene zaradia do spoločného šíku s vládnou oligarchiou. Veľké spoločnosti rastú, vytvárajú kartely, sú schopné zabezpečovať ekonomický chod spoločnosti, ale hlavne sú pevne v rukách oligarchie, ktorú už teraz aj sami tvoria. Malé spoločnosti pritom ďalej chradnú, poctivá práca sa viac nevypláca a staré dobré konkurenčné prostredie prestáva fungovať. Malé spoločnosti postupne prejdú pod vplyv kartelov kde sa rozpustia až nakoniec zaniknú. Tým je cieľ dosiahnutý a dôležitá výrobná sféra sa dostáva pod kontrolu.

Bankovníctvo

Najskrytejší, no zároveň najmocnejší pilier je bankovníctvo. Prúdi ním totiž samotná krv ekonomiky, peniaze. Banky už dávno zistili ako sa dajú svojvoľne rozmnožovať peniaze podľa potreby. No potrebujú k tomu vládu aby legalizovala takéto falšovanie peňazí pre úzky okruh vyvolených a zároveň presvedčila ľudí o presnom opaku. Na oplátku dostanú vlády peniaze za dlhopisové papiere, ktoré si vytlačia podľa svojej potreby. Dlhopisy však nie sú v skutočnosti bezcenné, pretože vláda má vplyv a dostatok donucovacích prostriedkov aby ľudia svojou prácou a daňami zhodnocovali tieto na začiatku bezcenné papiere, a to ako peniaze tak aj dlhopisy. Je to strach, naivita a ľahostajnosť miliónov ľudí, ktoré tomuto podvodnému kolotoču dávajú reálne fungujúcu podobu. Súčasná ekonomika je víťazstvom mágie a masovej sugescie nad zdravým rozumom, a zároveň ukazuje aké slabé ovocie priniesol pol-tisícročný vplyv renesancie a osvietenstva pre etickú a sociálnu úroveň človeka. Vďaka tejto sugescii sú schopné celé národy vzdať sa svojho bohatstva a nezávislosti a vymeniť ich za stohy papiera. Lenže aj blud, hoci je len bludom, má veľkú moc. I keď dočasne, aj tak dokáže pohnúť sfanatizovanými masami a vyvolať svetovú vojnu. Rovnako tak dokáže nadchnúť davy, zamerať ich pozornosť na jednu oblasť a priniesť obdivuhodné výsledky. Lenže podobne ako nadopovaný športovec podáva dlhšiu dobu neuveriteľné výkony, príde raz čas kedy sa ohlásia dôsledky zničeného organizmu.

Zo všetkých pilierov je bankovníctvo najvplyvnejšie a zároveň nesie za svoje rozhodnutia najmenšiu zodpovednosť. Je skutočným pánom medzi oligarchiou a všetky ostatné zložky ho podporujú, kryjú a ochraňujú. Ak vážne pochybí politik, musí skôr či neskôr odísť, ak má priemyselný kartel problémy, zväčší nezamestnanosť alebo dôjde k jeho bankrotu. Ale ak pochybí banka, nič sa nestane, stratené peniaze sa získajú späť od daňových poplatníkov alebo vytlačením nových, zjavné kriminálne činy sa ututlajú alebo vedú k symbolickým pokutám či mimosúdnym vyrovnaniam. A všetko zastáva po starom – ľudia, banka aj jej praktiky.

Na záver spomenieme ešte jednu malú skupinu, potomkov starých kráľovských rodov a vysokej šľachty, ktorá sa nikdy nezmierila so svojim odchodom a stále sníva sen o návrate starých dobrých časov. Dnes už síce nepredstavuje ekonomicky vplyvnú skupinu, no moderná oligarchia si ich váži pre svoj aristokratický pôvod, niekdajší spoločenský status, názory a noblesné spôsoby, čím stelesňuje ideál oligarchie, takpovediac, v kryštalickej forme.

Čo sa z tohto všetkého udeje? Je to vízia budúcnosti?

Nikto nepozná budúcnosť. No pokiaľ sa niečo významné nezmení, je to veľmi pravdepodobný obraz budúcnosti založený na stále početnejších znepokojivých faktoch a súvislostiach. Zároveň ukazuje, že sloboda a demokracia nie sú dané raz navždy a že bez ich aktívnej ochrany sa môžu opäť prebudiť k životu staré démonické sily, o ktorých sme si už dávno mysleli, že patria do minulosti.

Foto so súhlasom Carool na morgueFile

&#128065 271

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *