Čaro frakčného bankovníctva

Čaro frakčného bankovníctva

Ak si zlodej-amatér, vykradneš banku. Ak si zlodej-profesionál, banku si založíš.

Veľká väčšina ľudí si banky predstavuje ako organizácie, kde si ľudia odkladajú peniaze a banky ich adekvátne spravujú; používajú tieto vklady na pôžičky a úvery, ktoré sa postupne splácajú a tým sa požičané peniaze vracajú späť na účty svojich majiteľov. Mnohí tiež vedia, že banky podnikajú na finančných trhoch a zarábajú na nákupe a predaji akcií, dlhopisov a iných finančných inštrumentov. Tento neproblematický a do istej miery romantický obrázok bánk je zámerne vytváraný a živený a len málo ľudí vie aké mechanizmy sa pritom používajú, ako sa napríklad dajú vytvárať peniaze „z ničoho“ spôsobom, ktorý by bol v každej inej oblasti považovaný za defraudáciu či falšovanie peňazí.

Banky nie sú obyčajný biznis, nedajú sa porovnať s ničím v súkromnom ani štátnom podnikaní. Pokiaľ si klasické podnikanie musí vystačiť s peniazmi, ktoré má k dispozícii alebo ich musí zarobiť predajom vyrobených produktov a služieb, banky majú zákonom dané privilégium vytvárať nové peniaze z ničoho. No nevytvárajú ich svojvoľne ale požívajú pritom pomerne sofistikovaný mechanizmus, ktorý sa volá frakčné bankovníctvo. Frakčné bankovníctvo funguje v zjednodušenom modeli takto:

a) Peter si vloží do banky A sumu 1000 Eur na svoj účet. Na jeho účte mu, samozrejme, táto suma figuruje ako jeho vklad. Pre jednoduchosť predpokladajme, že banka už nemá žiadneho ďalšieho klienta.
.
b) Do banky príde Ivan a požaduje od banky úver. Banka má predpis, že musí vo svojich povinných rezervách držať len istú časť vkladov, ostatné môže požičať. Často sa uvádza hodnota 10% povinných rezerv, teda 90% z hodnoty vkladov môže banka použiť na úvery. Treba však hneď povedať, že toto číslo je výrazne nadhodnotené, pretože v praxi je to okolo 5% alebo dokonca 1%; v tomto prípade môže banka použiť na úvery až 99% zo sumy všetkých vkladov. My budeme, opäť pre jednoduchosť, používať hodnotu 10% povinných rezerv.
Vráťme sa späť k Ivanovi. Ivan môže teda dostať 90% z disponibilných vkladov banky (čo je v našom prípade 1000 Eur), a to nám dáva sumu 900 Eur na úvery. Niekto by si pomyslel ‚no a čo, banka vezme z Petrovho účtu 900 Eur, prepíše ich na účet Ivana a celková suma peňazí sa predsa nezmení ‚. Omyl, banka v tomto momente začne frakčne čarovať a vytiahne králika z klobúka – tých 900 Eur je pripísaných na Ivanov účet bez toho aby sa suma na Petrovom účte akokoľvek zmenila. Jednoduchá účtová operácia, kde sa len pričíta ale „zabudne“ odčítať. V tomto momente existuje tak na účtoch banky už 1900 Eur, ktoré si môžu ich vkladatelia kedykoľvek vybrať a použiť (Ivan sa, samozrejme, dostane k peniazom úveru až po splnení podmienok ručenia a podpísaní zmluvy).
To podstatné sa skrýva v neurčitom spojení „použiť na úvery spomenutom vyššie. Vklady totiž, ako sa mnohí mylne domnievajú, neslúžia ako zdroj peňazí na úvery ale tvoria len bázu na výpočet množstva nových peňazí, ktoré sa môžu pre nové úvery vytvoriť. Ak sa teda povie, že 90% vkladov sú určené na úvery, neznamená to, že sa táto čiastka vyberie z vkladov a premení na úvery. Znamená to, že nové úvery sú realizované novo-vytvorenými peniazmi, ktorých množstvo by nemalo presiahnuť celkovú hodnotu 90% existujúcich vkladov. To prirodzene rozširuje množstvo peňazí v obehu a inflácia je tak nevyhnutným dôsledkom frakčného bankovníctva.
.
c) Do obehu sa teda dostáva nových 900 Eur, ktoré vznikli z ničoho. Ivan je síce viazaný povinnosťou túto sumu splatiť ale peniaze sú už tu, ihneď k dispozícii. Medzi peniazmi krytými prácou, ktorou ich Peter zarobil a novými, ešte nekrytými, peniazmi sa tak stratil rozdiel. Tých nových 900 Eur je krytých len prísľubom budúceho splatenia a predstavujú dlh aj keď je vyjadrený v existujúcich peniazoch. Vznikol tak prvotný skrytý chaos, ktorý sa bude postupne znásobovať – medzi peniazmi krytými a týmito, v podstate dlžnými, úpismi sa zotrel akýkoľvek rozdiel. Dlh sa zamaskoval a zmiešal s hodnotnými, už krytými, peniazmi.
.
d) Ivan si vybral svojich (práve požičaných) 900 Eur z banky a previedol ich do inej banky alebo si za ne kúpil tovar a peniaze skončili na účte obchodníka, ale opäť v nejakej banke. Tým pádom sa stali vkladom… z ktorých 90% sa môže použiť na ďalšie pôžičky. Z 900 Eur sa tak dá požičať ďalších 810 Eur a ďalším mihnutím čarovného frakčného prútika dostávame 2710 Eur.
.
e) Tento postup môže teoreticky pokračovať pokým sa len dá:   1000 + 900 + 810 + 729 + 656 + … + 0,01
Keď sa to všetko sčíta, dostaneme sumu 10.000 Eur vyčarovaných z pôvodných 1000 Eur.  Táto suma predstavuje disponibilné peniaze, ktoré sa dajú ihneď použiť, no 9000 Eur z nich je dlh, ktorý sa musí ešte len splatiť. Banka tak vytvorila z ničoho 9000 nových Eur, ktoré pustila do obehu a zaviazala dlžníkov aby ich raz splatili.

Môžeme si opäť povedať, ‚no a čo, veď keď sa dlžoby splatia, peniaze tým pádom z niekade prišli a postupne celkom vykryli pôvodných nekrytých 9.000 Eur‚.
Áno, to by bola pravda, keby sa tento kolotoč niekedy zastavil. Lenže akonáhle sa vyrovná oných 10.000 Eur, stanú sa vkladom a môže sa z nich vytvoriť ďalších nových 90.000 Eur. V spoločnosti, kde sa preferuje úverovanie a pôžičky, sa tak neustále roztáča kolo zadlžovania a vytvárania nových peňazí, a to teoreticky až v exponenciálnom raste. A ako sme uviedli v c) podstatná časť z nich je vlastne skrytý – ale celkom reálny – dlh.

Postavenie bánk vo frakčnom bankovníctve

V súvislosti s týmto systémom sa vynára niekoľko sporných otázok v postavení bánk. Predovšetkým, čo je vlastne prínosom bánk? Banka robí len to, že zaviaže dlžníka aby splatil svoj úver, dal do zástavy dostatočný majetok alebo preukázal ručenie v prípade platobnej neschopnosti a na oplátku mu dá peniaze vyčarované z ničoho, ktoré navyše znehodnocujú peniaze jej vkladateľov. Banka teda vstúpila do transakcie bez akéhokoľvek vlastného vkladu a v podstate bez rizika. Riziko znáša dlžník a anonymní vkladatelia. V prípade neschopnosti splatenia veľkého úveru pomôže banke v najhoršom prípade štát alebo Európska únia cez euroval alebo dodatočnú špeciálnu pomoc. V najhoršom prípade banka zbankrotuje ale to sa obvykle vôbec nedotkne jej predstaviteľov ale jej vkladateľov a nepriamo všetkých ľudí čo musia dôsledky bankrotu znášať. Napriek tomu si banky účtujú za svoje úvery úroky ako keby vložili do transakcie zodpovedajúcu protihodnotu. Nielenže banky získavajú lacné peniaze od centrálnych bánk, nielenže môžu vytvárať peniaze z ničoho, nielenže ich bankrot je prakticky vylúčený z dôvodu „všeobecného nebezpečenstva nákazy a ohrozenia celého finančného systému“ – čím sa stávajú chráneným druhom pred všetkými rizikami – majú banky ešte tú opovážlivosť aby predstierali svoju dôležitosť a hmotnú zainteresovanosť a žiadali si za to „odmenu“ v podobe úrokov a poplatkov, pričom tým, ktorí znášajú reálne riziko úverovania poskytujú len odrobinky zo stola v podobe nepatrných úrokov, ktoré nedosahujú ani len mieru inflácie. Tento klamlivý postoj najlepšie dokumentuje parazitickú povahu bánk. Význam bánk sa dnes vo všeobecnosti preceňuje, ich úloha je však oveľa menej podstatná ako by sa zdalo. Zato ich deštruktívny vplyv je dnes už viac ako zrejmý.

Takže si to zhrňme. Do banky príde drobný človiečik pýtať si úver. Bankový úradník preverí, či má pravidelný príjem, či má primeranú zábezpeku a tiež dostatok obetných baranov, ktorí budú v prípade potreby za jeho úver ručiť. V portfóliu banky sú samozrejme vymáhači dlhov, ktorí nepríjemnú prácu vykonajú za banku. Ak je všetko v poriadku a banka má zabezpečenú návratnosť, sadne si k počítaču a do klávesnice naťuká, povedzme, 20.000 nových digitálnych Eur na účet drobného človiečika s úrokom 10% – 20%. To je všetko – keďže peniaze boli vytvorené, voči vkladateľom nemá banka žiadne záväzky, úver spláca ten čo si požičal alebo jeho ručitelia, a v prípade problémov sa vec postúpi represívnemu konaniu. Od tohto momentu si môže banka bezstarostne vyložiť nohy na stôl a kasírovať úroky. Tie sa potom premietnu do vysokých príjmov a najrôznejších bonusov pre vyšších bankových úradníkov. A aby sme nezabudli, samozrejme do reklám na ohlupovanie ďalších „zákazníkov“; koleso úverovania treba roztočiť na plné obrátky. V prípade problémov so splácaním príde rad na človiečika, na jeho zábezpeku, potom na zábezpeku ručiteľov, a to všetko vykoná oná kontraktačná vymáhacia spoločnosť. Ďalšie pôsobenie banky spočíva už len v kontrolovaní splácania istiny a hlavne úrokov, v posielaní občasných upomienok, prípadne v aktivácii represných opatrení. V najhoršom prípade sa rozbehne za vládou alebo do Bruselu po finančnú výpomoc aby sa predišlo „nákaze“. Ale inak sa môže nerušene oddávať svojim oligarchickým zábavkám. A drobný človiečik dlhé roky v pote svojej práce postupne premieňa číslo naťukané bankovým úradníkom za pár sekúnd na peniaze kryté skutočnou hodnotou. No nie je to úžasná vec, taká banka?

Systémové súvislosti

Keď si ľudia navyknú na tento spôsob financovania, je prakticky vylúčené aby sa kolotoč zastavil. Navyše, pri istom kritickom objeme je už vylúčené aby sa tento dlh dal vôbec splatiť, pretože len splácanie dlhov by zabralo všetky zdroje a výrobnú silu. Z toho vyplýva niekoľko zásadných dôsledkov.

Spoločnosť a jej finančný systém je extrémne labilný aj pri malých ekonomických výkyvoch. V prípade nastupujúcej recesie sa obmedzuje výroba, zväčšuje sa nezamestnanosť, zastavuje sa tok peňazí a nie sú tak peniaze na splácanie úverov. Taktiež nie je záujem o nové úvery, pretože ekonomická situácia nedovolí ľuďom ani podnikom ich efektívne splácať. Zastavenie splácania v takomto rozsahu by ale zákonite viedlo k bankrotu spoločností aj bánk, čo vyvolá protireakciu masívneho dodávania chýbajúcich peňazí centrálnou bankou. Tá takto umelo odkúpi všetok dlh, ktorého splácanie by sa recesiou zastavilo. To, samozrejme, vedie k zvýšenej inflácii a potenciálne až k hyperinflácii. Je jasné, že toto nie je riešením situácie ale len udržiavaním status quo a oddialením agónie.

Veľký problém, ktorému banky v tejto súvislosti čelia je nebezpečenstvo nadmerných výberov. Ak zostanú peniaze pri transakciách v bankách je všetko v poriadku, peniaze sú v systéme a hra môže pokračovať ďalej. Nejde o to, že by odlivom hotovosti rýchlo došli voľné peniaze, ktoré ešte nie sú rozpožičané –  toto riziko by hrozilo tradičnému (dnes už v prakticky neexistujúcemu) bankovníctvu – pretože vo frakčnom bankovníctve ostáva nominálna hodnota vkladov nedotknutá, na účtoch figurujú v plnej výške a v prípade potreby by mohla centrálna banka bez problémov natlačiť dostatok bankoviek na výber hotovosti, veď papieru je dosť. Ide o to, že  pri odlive peňazí z frakčného systému klesá jednak frakčná báza pre ďalšie úvery, no hlavne dochádza k tzv. predčasnej monetizácii úverových pohľadávok, teda k premene doposiaľ vydaných, avšak ešte nedostatočne krytých úverových prostriedkov, na okamžité peniaze s reálnou kúpnou silou. A to by mohlo nekontrolovane zvýšiť infláciu a predčasne hru ukončiť. Preto je snaha odradzovať ľudí od výberu hotovosti. Môžeme dokonca očakávať priamy útok na hotové peniaze a platby výlučne cez bankový systém. To prináša pre systém niekoľko výhod, jednak sú peniaze pod neustálou kontrolou, jednak sa zabráni „útokom na banky“, a  jednak je možné efektívne vykonať splatenie dlhu na štýl Cypru, kedy sa jednorázovo (alebo aj viacrázovo) strhne každému z účtu, povedzme, 30% a vec je vybavená. Teda, prinajmenšom do doby, kedy sa zopakuje znovu.

Tento systém je vo svojej podstate pyramídová hra, a preto je neudržateľný. Frakčné bankovníctvo existuje už mnoho storočí a je známe už zo staroveku. No pokiaľ bolo viazané na pevnú menu alebo nejakú formu zlatého či strieborného štandardu, bolo prirodzene korigované aby sa nemohlo zhubne rozrásť. No v dnešnej dobe ničím nekrytých, len deklaratívne nariadených, voľne vytváraných papierových mien a ich bezuzdného požičiavania, ktoré sa stalo životným štandardom táto brzda už neexistuje. To je aj jedným z hlavných dôvodov globalizácie – udržanie pyramídovej hry čo najdlhšie pri živote. Na jej udržanie treba totiž stále viac priestoru, ľudí aj zdrojov. Akonáhle sa však expanzia ukončí alebo nebude už ďalej možná, pyramídová hra sa skončí. A to s dôsledkami, ktoré sú pri pyramídových hrách všeobecne známe.

Aspoň čiastočným riešením by bolo obmedzenie tohto ničivého cyklu a celkové spomalenie. To by však zákonite viedlo k zníženiu ekonomiky a pravdepodobne aj k nutnému odpisu mnohých dlhov s logickými následkami. To sa ale zdá byť v dnešnej dobe celkom nemysliteľné a tak nás zrejme nečaká nič iné ako sa aj naďalej nechať vliecť osudom k vopred určenému cieľu.

Obrázok uverejnený so súhlasom Leonardini na Stock.XCHNG

&#128065 1122

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *