Európska únia na rázcestí

Európska únia na rázcestí

V poslednej dobe nastalo podozrivé ticho ohľadne politického diania v Európskej únii. Komerčné a štátne média akosi prestávajú informovať o problémoch vo vnútri únie. Už takmer nič nevieme čo sa deje s eurovalom, gréckym dlhom, so španielskymi bankami, s portugalskými nepokojmi, s talianskym rozpolteným parlamentom alebo demonštráciami okolo sídla ECB v nemeckých uliciach. Je už snáď po kríze, politici už všetko vyriešili? Ani náhodou. Ale je potrebné vytvoriť aspoň taký dojem, ľudia sú beztak už unavení, načo ich znechucovať ešte viac. Pri správnom výbere správ je možné docieliť síce falošný ale o to optimistickejší obrázok európskej budúcnosti. To by bolo len v zhode s legendárnym výrokom dnes už bývalého predsedu Rady EÚ Jean-Claude Junckera: keď ide do tuhého, treba klamať! A vôbec, zaujíma ešte niekoho čo sa v únii deje? Ľudia intuitívne správne vycítili, že už vôbec nejde o ekonomiku ale o ideologické a mocenské záujmy. A postupne sa s tým všetci zmierujú, upadajú do apatie a uzatvárajú sa do vlastných ulít. Presne tak ako kedysi.

V tomto článku nebudeme hovoriť o číslach, o chybných odhadoch a stratégiach voči dlhu južných krajín, ktoré si MMF nedávno sám priznal a ktoré si už dávno predtým čvirikali vrabce na streche. Nebudeme hovoriť ani o ďalšej pôžičke Grécku, ktorá sa opäť v tichosti pripravuje a bude rovnako zbytočná ako všetky predchádzajúce. Budeme hovoriť o tom kde sme boli a kam sme sa dostali.

Keď sme vstupovali do Európskej únie, boli sme plní nádeje a očakávania priaznivej zmeny. Štyridsať rokov totality nám jasne ukázali kam spoločnosť nemá smerovať ak sa nechce ocitnúť na smetisku dejín. Dostali sme reálnu možnosť pripojiť sa k spoločenstvu ekonomicky aj kultúrne najvyspelejších krajín sveta a začať novú etapu modernej spoločnosti. Po istých útrapách sa nám to aj podarilo a už nič nestálo v ceste stať sa modernou a prosperujúcou spoločnosťou. A skutočne, takmer okamžite sme boli zahrnutí zvláštnou priazňou dostať sa zadarmo k fondom na obnovu zdevastovanej krajiny – výsada, ktorej sa mohol tešiť len člen elitného klubu. K tomu pristúpila možnosť vymeniť svoje papieriky regionálneho významu za silnú spoločnú menu, krytú ekonomickou silou veľkých krajín. To už bolo niečo! Nebolo vôbec ťažké nadobudnúť dojem, že o nás Európa prejavuje úprimný záujem; išlo predsa o jednu Európu kde sa úroveň všetkých členov mala postupne vyrovnávať aby sa vytvoril silný blok. Boli sme v elitnom klube a dostali sme sa tam poctivo, po splnení prísnych kritérií. Preto sme aj dostali veľké výsady ako rovnocenný hlas pri rozhodovaní či právo veta.

Všetko bežalo istý čas ako po masle, štáty dostávali štedrú podporu, úvery najrôznejšieho druhu a všetko vyzeralo v poriadku. Kto by si lámal hlavu nad tým či by s tým nejaký štát mohol mať nejaké problémy, veď kto by nebral keď dávajú. Ak je také ľahké dostať sa k peniazom a k úverom, musí ich byť k dispozícii hodne, v podstate neobmedzene. Takmer sme prestali rozlišovať medzi darmi v podobe eurofondov a úvermi, ktoré treba splatiť. Postupne sa ale začali diať podivné veci. Niektoré krajiny začali požadovať stále viac, avšak so splácaním bol stále väčší problém. Keď prepukli problémy v Grécku, prevalilo sa aj niečo iné. Európska komisia vedela, že Grécko nespĺňa podmienky prijatia už pri jeho prijímaní, no nebrala to do úvahy a taktne to zatajila. To bola nepríjemná novinka, zistili sme totiž, že nie každá krajina musela splniť prísne podmienky vstupu, stačilo keď sa tak tvárila. Nevadí, povedali sme si, myšlienka jednotnej Európy je predsa dôležitejšia ako lokálne problémy jednej krajiny. Víziu veľkej Európy predsa nemôže ohroziť čiastkový problém. Lenže takýchto krajín pribúdalo a na svetlo sa dostali ďalšie nepríjemné fakty. Zistili sme, že bohaté štáty požičiavali chudobnejším ani nie tak z čírej nezištnosti ako skôr pre rozšírenie svojich odbytísk. A ak by sa aj niečo stalo, požičané peniaze sa vrátia inými bezpečnými kanálmi z iných miest rozľahlej a hlavne bezodnej Európy; centrála v Bruseli má predsa všetko pod palcom.

Ale aj s tými darmi v podobe eurofondov je tu problém. Ak má mať krajina silnú ekonomiku, prečo sa nesnaží si ju vybudovať najprv sama ale začína sa stále viac spoliehať na dary zvonka? Veď už staré príslovie hovorí, ak chceš aby sa človek najedol daj mu rybu ale ak chceš aby nezomrel od hladu, nauč ho ryby chytať. Prečo máme k dispozícii tak veľa peňazí zadarmo, že ich nedokážeme ani využiť? A prečo sme bezmála potrestaní za to keď ich nevyužijeme? Prečo nás nútia ich vyberať, je ich vari tak veľa? Nuž, ťažko povedať, no jedno je isté, začíname si zvykať na ryby prinesené na striebornej tácke. Dôsledok je úplne logický, prestávame sa starať sami o seba, strácame zmysel pre hodnotu vecí a stávame sa závislými. Ako sa môžeme stať prosperujúcou krajinou pri postupnej strate ekonomických návykov, konkurenčnej motivácie, prirodzenej ostražitosti žiť nad pomery, zainteresovanosti občanov o staranie sa o seba… keď môžeme stále viac zdrojov načerpať natiahnutím prázdnej ruky? Výsledkom je vnútorne dezintegrovaná spoločnosť, neschopná postarať sa o seba z vlastných zdrojov a vlastnými silami, premieňajúca sa na potácajúcu sa, drogovo závislú, trosku. Spoločnosť s podlomenými ekonomickými návykmi, vydaná napospas milosti a nemilosti štedrej ruky zvonka. Má sa takéto spoločenstvo neschopných stať onou hybnou silou budúcej Európy? A príklady sa množia, ruky stále viac naťahujú Gréci, Španieli, Portugalci, Íri, Taliani a dokonca už aj Francúzi? Vlastne každá krajina je dnes už odkázaná na pomoc zvonka, či už v podobe darov alebo úverov. Sme fakticky všetci v bankrote, a to že sa to ešte neprejavilo navonok je len vďaka ruke, ktorá akosi stále ešte dáva a požičiava. Zatiaľ.

Každý normálny človek by sa v tomto bode zastavil a začal by premýšľať. Niečo je zlé, takto to ďalej nejde, treba to napraviť. Treba zistiť kde sa stala chyba, nahlas ju pomenovať, vziať na zodpovednosť tých čo pochybili a prejsť na normálny režim. Miesto toho ale tí, čo pochybili pokračujú presne v tom čo doposiaľ, ba dokonca sú za svoju neschopnosť odmenení. Daň z chýb iných majú zaplatiť najslabší. Ale to sme tu už predsa mali! Kastu vyvolených, ktorej arogancia sa v plnej miere prejavila akonáhle opadlo pozlátko spoločného záujmu a ide o peniaze. A ako z toho von? Jednoducho, ak začnú problémy, štedrá ruka sa uzavrie a narkoman nedostane svoju dávku. Abstinečné príznaky sa prejavia rýchlo a neschopnosť riešiť vlastné problémy ho rýchlo zrazí na kolená. Geniálne vymyslené, však? Z tohto pohľadu je už jasnejšie všetko to chvatné zjednocovanie, preberanie právomocí suverénnych štátov jednu po druhej a ich sústredenie v rukách hŕstky neznámych nevolených úradníkov. A potom sa štedrá ruka zaklapne a zmení na tvrdú päsť. Kto by si pomyslel, že sa stane niečo, čo sa dialo vždy? Tentokrát to malo byť predsa iné! Áno, vždy je to iné, a vždy je to rovnaké.

S hrôzou si začíname uvedomovať na čo sa Európska únia premieňa, na spoločenstvo vazalov ťahaných svorkou predátorov. Z pôvodných ideálov neostalo takmer nič, klamstvo slúži opäť ako pracovná metóda, korupcia zasahuje do najvyšších kruhov, o osude Európy rozhoduje úderka Trojka, pričom neváha aj kradnúť a skorumpovaný parlament odhlasuje všetko čo sa mu zvrchu podhodí. Myšlienky zjednotenej Európy sa zmocnili chladnokrvní kupliari, politickí karieristi, záujmové gangy a spravili si z nej zlatú baňu ekonomických a mocenských záujmov. To najdôležitejšie je zachovanie zdania o fungujúcej únii, nech len všetko beží tak ako doteraz. A nad tým všetkým plápolajú idey žiarivých zajtrajškov, ktoré boli, sú a budú vždy dôležitejšie ako človek… aká to irónia osudu!

Ale nič nie je rozhodnuté, ešte stále existuje nádej. Dorastá nám mladá, stratená generácia bez ilúzií, čeliaca neradostnej realite. Má celý život pred sebou, dosť síl a bude mať čoskoro aj dosť hnevu na to aby zobrala opraty do vlastných rúk. Európska únia je na rázcestí – buď ju zachráni nový prebudený človek alebo skončí rozpadom na smetisku dejín.

Obrázok uverejnený so súhlasom Stuart Miles na FreeDigitalPhotos.net

&#128065 441

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *