Súkromné väznice v Spojených štátoch

Súkromné väznice v Spojených štátoch

Rozmach privatizácie bol v polovici roku 1980 za prezidenta Reagana a Busha staršieho; svoj ​​vrchol potom dosiahol za prezidenta Clintona. Clintonov program na zníženie počtu federálnych pracovníkov viedol k tomu, že ministerstvo spravodlivosti začalo uzatvárať zmluvy o držaní osôb bez dokladov a držaní väzňov so súkromnými väznicami. K dnešnému dňu spravujú súkromné ​​spoločnosti v USA približne 264 väzníc. Súkromné väznice sa tak stávajú významnou súčasťou väzenského systému USA.

Spočiatku bola idea súkromného väzenia považovaná za absurdnú a ani jej stúpenci ju nebrali vážne. Ale smutný trend presvedčil úradníkov i verejnosť. Štát si musel každý rok poradiť so stále väčším množstvom väzňov. Nárast počtu väzňov silne ovplyvnil „boj proti drogám“, navyše sa zvýšili samotné tresty. Preplnenosť väzníc a rastúce náklady sa stali záťažou pre miestne a federálne rozpočty. Štát nestíhal budovať nové väznice, staré chátrali a boli tak preplnené, že v každom okamihu bolo možné očakávať vzburu väzňov. Prehlbujúci sa problém priviedol súkromný sektor k myšlienke, že podnikanie v tejto sfére by mohlo byť perspektívne. Korporácie ale chceli ísť ďalej – od obyčajného uzatvárania zmlúv o poskytovaní komunálneho väzenstva až k uzavretí zmluvy o plnej správe a privatizácii väzníc.

CCA

V roku 1983 bola v USA založená jedna z prvých a najvýkonnejších súkromných spoločností „väzenského“ odvetví – Corrections Corporation of America (ССА). Nasledujúci rok CCA prevzala správu väznice na území Hamiltone v štáte Tennessee. Bol to prvý prípad, kedy štát odovzdal celú väznicu do rúk súkromného subjektu. V roku 1985 pritiahla CCA pozornosť širokej verejnosti keď navrhla vláde prevzatie kontroly nad všetkými väznicami v štáte Tennessee za 200 miliónov dolárov. Návrh bol nakoniec zamietnutý z dôvodu silného odporu zo strany štátnych zákonodarcov. Aj napriek prvým neúspešným krokom sa CCA v ďalších rokoch úspešne rozšírila a v súčasnej dobe spravuje najmenej 153 väzníc.

Pri založení CCA figurovali ako investori známe spoločnosti, napríklad Kentucky Fried Chicken, divízie PepsiCo apod. V súčasnosti patrí CCA medzi desať najziskovejších spoločností, ktorej akcie sú obchodované na burze v New Yorku. Hodnota akcií CCA sa zvýšila z 50 miliónov dolárov v roku 1986 na 3,5 miliardy dolárov v roku 2000. CCA si starostlivo vyberá najlukratívnejšie zákazky, šetrí na väzenskom personále, znižuje tak náklady a núti daňových poplatníkov platiť za dolapenie utečencov.

Wackenhut Corrections

Trochu inak funguje nemenej známa Wackenhut Corrections. Predstavenstvo tejto spoločnosti je zlepenec tvárí pohybujúcich sa vo sfére národnej bezpečnosti USA. Svojho času bol členom predstavenstva napríklad aj bývalý šéf FBI, bývalý zástupca riaditeľa CIA, bývalý šéf tajnej služby, bývalý šéf námorníctva a bývalý minister spravodlivosti. Akonáhle sa spoločnosť zapojila do väzenského podnikania, v predstavenstve spoločnosti sa objavil aj bývalý šéf Federálneho úradu pre väzenstvo.

Zisky

Zisk v súkromnom sektore sa v žiadnom prípade nedá porovnať so ziskom štátnym. Súčasný šéf Federálneho úradu pre väzenstvo dostáva cca 126 tisíc dolárov ročne a výkonný riaditeľ Wackenhut Corrections, ktorý má päťkrát menší „úrad“, dostáva približne 488 tisíc dolárov (údaje z roku 2000). Niet divu, že súčasný štátny zamestnanci ochotne radia súkromným väzniciam a po odchode snívajú úradníci o tom, aby našli v súkromnom sektore využitie pre svoje znalosti a väzby k vplyvným osobám.

Privatizácia

Spor stúpencov a odporcov súkromného väzenstva neutícha ani dnes. Argumenty zástancov súkromného sektora sú predovšetkým z praktickej oblasti: predpokladá sa (hoci to nie je dokázané), že súkromné ​​väznice pracujú efektívnejšie, na každého väzňa minú menej verejných financií, a preto sú pre daňovníka výhodnejšie. Majú modernejšie a pohodlnejšie budovy a vďaka konkurencii majú väzni lepšie podmienky; náklady na výkon trestu sú preto menšie. Stručne povedané, väzenské podnikanie podlieha rovnakým zákonom ako každé iné a štát v tejto oblasti ukázal nedostatok svojej vlastnej konkurencieschopnosti.

Odporcovia „privatizácie spravodlivosti“ apelujú hlavne na morálku. Predsa len privatizácia väzníc nie je to isté ako zveriť súkromnému sektoru doručovanie pošty. Nikto nevie, čo cíti odsúdený, keď na uniforme väzenskej služby vidí znak nie štátneho orgánu ale logo súkromnej spoločnosti. V demokratickom štáte je právo používať násilie proti občanom regulované všeobecnými pojmami spravodlivosti a zodpovednosti. Pokiaľ ale štát postúpi svoju funkciu ziskovo zainteresovaným „subdodávateľom“, predstavy o spravodlivosti sú zničené.

Nie vždy sú ale súkromné ​​väznice dobré pre väzňov. Rovnako ako ktorékoľvek iné kapitalistické podnikanie, sa väznice snažia vytvoriť maximálny zisk, a preto sa šetrí na všetkom na čom sa dá. Samozrejme, že väznice uzatvárajú so štátom zmluvu, ktorá špecifikuje poskytované „služby“ ale overiť plnenie zmluvy, ku ktorému dochádza v uzavretom zariadení, je ťažké. Navyše každá nezávislá kontrola môže byť v prípade potreby podplatená.

Sú tu aj ďalšie nepríjemné vedľajšie účinky väzenskej privatizácie. Záujemcovi o výstavbu vlastnej väznice nie vždy prerokujú svoje zámery so zástupcami jednotlivých štátov, a tak sa nová perspektívna väznice môže ocitnúť prázdna. V takom prípade sa majiteľ väznice snaží získať „nájomníkov“ z iných štátov. V dôsledku toho nemá štát, na ktorého území sa väznice nachádzajú, žiadnu zákonnú právomoc nad jej obyvateľmi, zatiaľ čo vrahovia a násilníci žijú v prostredí pripomínajúce skôr študentský kampus, pretože ju zariaďovali s cieľom väzniť drobných zlodejov a ilegálnych prisťahovalcov.

A nakoniec – najnebezpečnejším dôsledkom súkromného podnikania v oblasti väzenstva je tlak na verejnú mienku. Mesto, ktoré chce zlepšiť svoju situáciu prostredníctvom novej väznice urobí všetko preto, aby ju obsadilo. Skôr či neskôr sa však vláda bude musieť s týmto problémom vyrovnať a uplatniť zákon a právnu prax.

Väzensko-priemyselný komplex

Do väzenského podnikania sa zapájajú stále nové subjekty: stavitelia, manažéri, finančníci, telefónne spoločnosti bojujúce za svoje služby „luxusného väzenia“, vydavatelia, ktorí vydávajú „Žlté stránky Väznic“, výrobcovia ostnatého drôtu a tiež tí, ktorí využívajú lacnú, ak nie otrockú, prácu. Rýchly rozvoj súkromného sektora v oblasti väzenstva viedol k vzniku väzensko-priemyselného komplexu, ktorý je porovnateľný so silou vojensko-priemyselného komplexu. Tento obrovský sektor národnej ekonomiky funguje vďaka násiliu medzi vlastnými občanmi. Hornú časť väzensko-priemyselného komplexu tvoria vládni ministri, riaditelia súkromných podnikov a politici, ktorí sa vo vlastnom záujme snažia využiť túto príležitosť a rozšíriť systém výkonu trestu. Cieľom tejto lobby je zabezpečiť nepretržité dodávky ľudských zdrojov do väzníc. A k tomu je potrebné presvedčiť verejnosť o nutnosti sprísniť legislatívu a posielať viac ľudí do väzenia.

Americký väzensko-priemyselný komplex zahŕňa hlavných hráčov z Wall Street. Goldman Sachs a Smith Barney Shearson súťaží o právo budovať väznice. Títo velikáni obranného priemyslu založili špeciálne firmy prispôsobené potrebám väzníc. Tie produkujú elektronické zámky, systémy pre sledovanie väzňov a ďalšie užitočné nástroje potrebné vo väznici. Obrie súkromné ​​korporácie ako je CCA, Wackenhut Corrections a odbory súkromných väzníc majú stále väčší vplyv na politiku štátu.

Boj so zločinom vyžaduje obrovské finančné náklady. Každý rok investuje v tomto odvetví americká vláda 100 miliónov dolárov. Za posledných 20 rokov vzrástli výdavky na boj s „vnútorným nepriateľom“ dvakrát viac, než náklady na obranu a populácia v amerických väzniciach sa strojnásobila. Každý týždeň sú v Spojených štátoch uvedené do prevádzky tri nové väznice. Väzenský systém zamestnáva 3 až 4 milióny Američanov.

Súkromné ​​spoločnosti vytrvalo prezentujú výhody investícií do väzenského podnikania. Množstvo reklamy v odbornom časopise Corrections Today sa od roku 1980 strojnásobil. Jedna z reklamných brožúr uvádza: „Zatiaľ čo sa počet zadržaných a odsúdených stále zvyšuje, treba na tom zarobiť. Investujte peniaze do tohto rozkvitajúceho priemyslu skôr, než vám tento vlak ujde„. Ďalšie slogany sú ešte viac lakonické: „Trh miestnych väzníc žne obrovské zisky!“ alebo „Väznice sú naozaj veľký biznis!

Štát tiež prispieva k rozvoju väzenského trhu a to predovšetkým mýtmi, ktoré sa rozrastajú v mysli verejnosti: pouličná kriminalita rastie, ku zločincom sme príliš mäkkí, väčšina väzňov je náchylná k násiliu, väznice šetria naše peniaze tým, že izoluje neprispôsobivých a ktorí poškodzujú spoločnosť. Všetky tieto myšlienky nie sú pravdivé, ale sú v záujme väzensko-priemyselného komplexu.

hliadky

Experiment s vybudovaním súkromných väzníc môžeme na prvý pohľad považovať za úspech. Vďaka konkurencii cien výdavky za ubytovanie väzňov klesajú a štátne väznice tak musia v boji o financovanie zvýšovať svoju ziskovosť a úroveň. Väzenský priemysel má svoje pevné miesto v ekonomike a má ružové výhliadky. Zrušiť súkromné ​​väznice dnes nikoho ani len nenapadne. Nikomu to za to nestojí. Súkromné ​​väznice nemajú záujem na tom aby sa páchateľ polepšil a bol prepustený. Naopak sa všetkých síl sa snaží aby ho čo najdlhšie zadržiavali, pretože dĺžka jeho pobytu vo väzení určuje výšku väzenských príjmov. Takto súkromné ​​spoločnosti získavajú obrovské a pochybné zisky z peňazí daňových poplatníkov a súčasne sa podieľajú na korupcii úradníkov a politikov. Odborníci odhadujú, že ak bude súčasná miera rastu odsúdených pokračovať týmto tempom, bude asi za 20 rokov v amerických väzniciach odpykávať svoj ​​trest 4,5 milióna černochov. Pre väzenské podnikanie je táto vyhliadka veľmi lákavá. Pre budúcnosť demokracie je to však katastrofa.

Korupcia

Niet divu, že za týchto okolností sú tu ľudia, ktorí sa neštítia na tom zarobiť. Napríklad v roku 2008 vypukol škandál s názvom „Deti za hotovosť“ („Kids for cash“). Dvaja sudcovia zo štátu Pensylvánia boli obvinení zo zneužitia právomocí a korupcie. Podľa vyšetrovania získali Mark Ciavarella a Michael Conahan na úplatkoch od majiteľov súkromných väzníc 2,6 miliónov dolárov.
Podľa materiálov týkajúcich sa tohto prípadu sa obaja sudcovia zaoberali prípadmi maloletých v meste Wilkes-Barre, ktorým udeľovali príliš tvrdé tresty a obžalovaných posielali na výkon trestu do väzníc, vlastnených súkromnými spoločnosťami PA Child Care LLC a Western PA Child Care LLC. V roku 2011 boli Mark Ciavarella a Michael Conahan odsúdení na 28 a 17 rokov.

Ako funguje súkromná väznice

Ekonomika súkromné ​​väznice sa príliš nelíši od ekonomiky súkromného hotela. Väzeň je v súkromnej väznici stálym hosťom, ktorého účet platí štát. Súkromná väznice má rovnako ako hotel záujem na tom aby nemala prázdne „izby“. Väznica vystavuje štátu za každú osobu a deň účet – čím viac osôb, tým vyššia ziskovosť. Ak je napríklad v štátnych väzniciach príliš veľa väzňov, pre ktoré nie je miesto, štát si najme makléra, ktorý pre nich musí vybrať vhodné „ubytovanie“ za najnižšiu cenu. Náklady na osobu a deň sa pohybujú medzi 25 až 60 dolármi v závislosti od typu inštitúcie a stupni obsadenosti. Čím viac väzňov vo väzení, tým menší poplatok si väznice za každého nováčika účtuje. Maklérovi je vyplácaná provízia vo výške 2,5 -5,5 dolára za každú osobu za deň, a to v závislosti na trhových podmienkach.

Zdroj: http://doskado.ucoz.ru/load/7-1-0-81
Voľne spracované podľa informácií na www.wikipedia.org, www.prison.org a www.kommersant.ru
Foto so súhlasom Photos8.org

&#128065 661

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *