Kde je nemecké zlato?

Kde je nemecké zlato?

Finančný svet bol pred časom šokovaný požiadavkou nemeckej Bundesbanky na repatriáciu veľkej časti svojho zlata, ktoré je uložené v zahraničí. Do roku 2020 chce Nemecko vrátiť 50 percent svojich celkových rezerv späť do Frankfurtu, vrátane 300 ton uložených v zlatých trezoroch Fedu. Toto oznámenie urobila Bundesbanka iba tri mesiace po tom, čo Fed zamietol audit nemeckého zlata zo strany Nemecka. Možno práve toto bol stimul pre poslednú reakciu Bundesbanky získať späť svoje zlato. Tak či onak sa zdá, že sa Nemecko prebudilo do reality, na ktorú sa pripravujú centrálne banky celého sveta: dolár už prestáva byť svetovým aktívom a bezpečným útočiskom a americká vláda nie je pre zahraničné štáty dôveryhodným partnerom. Zdá sa, že ich obavy sú oprávnené, keď vezmeme do úvahy neschopnosť Fedu vrátiť pohotovo to, čo právom patrí Nemecku. Nemecko je rozvinutá a mocná krajina, druhý najväčší držiteľ zlatých rezerv na svete. Ak sa nemôže spoliehať na Washington a jeho sľuby, kto už potom môže?

Kde je nemecké zlato?

Okolo nemeckého rozhodnutia o repatriácii zlata sa vynára nezodpovedaná otázka: prečo je na prevoz potrebných sedem rokov?
Populárnym vysvetlením je, že Fed poskytol zlaté rezervy ostatných krajín do zástavy. To znamená, že tie isté zliatky sú vyhradené ako kolaterál pre viacerých investorov. Vzhľadom k tomu, že existencia Fedu závisí na systéme frakčných rezerv, nemalo by byť prekvapením, že sám Fed sa stal bankou s čiastočnými rezervami. Ak je to tak, potom mohlo byť Nemecko zdvorilo požiadané o sedemročné obdobie, aby sa Fedu podarilo zachrániť si tvár a zabrániť panickému útoku ďalších vlastníkov s požiadavkou vrátenia ich zlata. Fed síce môže kedykoľvek vytlačiť viac dolárov, aby kúpil zlato na voľnom trhu a kompenzoval tak jeho nedostatok, ale taký krok by výrazne zvýšil cenu zlata. A posledná vec, ktorú Fed potrebuje, je ďalší nárast ceny zlata, ktorý by celému svetu opäť raz pripomenul pokles hodnoty dolára.

Zanecháme však domnienky domnienkami. Žiadna z týchto teórií nie je zatiaľ potvrdená faktami ale nech je to akokoľvek, žiadosť Nemecka o vrátenie jeho zlata neveští nič dobrého o budúcnosti dolára. V skutočnosti už samotné oficiálne vyhlásenie Bundesbanky stačí k tomu, aby sa potvrdilo oslabenie dôvery Nemcov v Spojené štáty. V októbri minulého roka, potom čo Bundesbanka požiadala o audit svojho zlata, sa opýtali člena Výkonnej rady Carl-Ludwiga Thiele, prečo banka drží toľko nemeckého zlata v zahraničí. Jeho odpoveď vtedy zdôrazňovala význam doláru ako svetovej rezervnej meny – čím menej zlata by totiž Nemecko držalo v USA, tým menšiu dôležitosť by prikladalo významu rezervnej meny dolára, pretože zlato uložené v trezoroch Fedu môže v prípade krízy poslúžiť ako kolaterál pre likviditu denominovanú v dolároch a tak podporiť význam rezervnej meny. Repatriácia zlata by znamenala odliv zlata z rezerv Fedu a tým aj menší kolaterál pre podporu dolára… toľko pôvodné zdôvodnenie Carl-Ludwiga Thiela. Ako však vidno, odvtedy Nemecko svoj postoj prehodnotilo.

História sa opakuje

Celá situácia len opakuje koniec 60. rokov, obdobie vedúce až k „Nixonovu šoku“. V tej dobe žil svet v Brettonwoodskom menovom systéme – západné krajiny sa pokúsili previazať dolár so zlatom fixnou sadzbou, no zároveň umožnili, aby bolo zlato voľne obchodovateľné aj ako komodita. To viedlo k priepasti medzi trhovou cenou zlata ako komodity a oficiálnym fixným kurzom stanoveným americkým ministerstvom financií. Ako sa reálna cena zlata stále viac vzdiaľovala od oficiálneho kurzu, svet si začal uvedomovať, že systém je neudržateľný a mnohí začali tušiť, že USA v skutočnosti nemôže udržať silný dolár naviazaný na zlato v dohodnutom pomere. Západné Nemecko prišlo ako prvé so snahou vymeniť svoje dolárové rezervy za zlato, nasledovalo ho Francúzsko, Švajčiarsko a ďalšie, no len Francúzsku sa podarilo získať fyzické zlato výmenou za doláre v množstve, aké si samo určilo. V konečnom dôsledku to viedlo k tomu, že v roku 1971 Nixon uzavrel „zlaté okno“ (voľnú zameniteľnosť dolára za zlato podľa fixného kurzu dohodnutom v Brettonwoodskej zmluve) a ukončil krytie dolára zlatom definitívne. „Nixonov šok“ odštartoval chronickú infláciu v 70. rokoch a následný rast ceny zlata, ktorý trvá dodnes.

Zdá sa však, že Nemecko nie je jedinou krajinou, ktorá sa odkláňa od dolára. Holandsko a Azerbajdžán tiež diskutujú o repatriácii svojich zahraničných zlatých rezerv. A každý mesiac počujeme o tom, ako centrálne banky naďalej zvyšujú svoje zlaté rezervy. Medzi posledné patrí Rusko a Kazachstan ale aj krajiny od Brazílie až po Turecko zvyšujú svoje zlaté rezervy prostredníctvom diverzifikácie od papierových mien. A nezabúdajme na Čínu. Kedysi najväčší kupec amerických dlhopisov je teraz čistý predajca štátnych cenných papierov no zároveň horlivý nákupca zlata kde sa len dá. Na rozdiel od 60. rokov dnes neexistuje žiadne oficiálne „zlaté okno“, ktoré by mohlo byť uzavreté, a teda ani žiadny šokový indikátor, ktorý by poukazoval na odliv krajín od doláru. Práve požiadavka Nemecka a iných krajín na repatriáciu svojich zlatých rezerv môže byť tým ukazovateľom v dnešnej dobe.

Zlodej spozná zlodeja najlepšie

Minulý mesiac som písal o troch pilieroch podporujúcich nízke úrokové sadzby US dlhopisov: Fed, investori v krajine a zahraničné centrálne banky na čele s Japonskom. Hovoril som o tom, ako môžu japonské plány, z dôvodu radikálneho znehodnotenia jenu, podkopať schopnosť krajiny v pokračujúcom nákupu dlhopisov, v dôsledku čoho sa aj ostatné piliere môžu stať nestabilnými.
Pokým súkromní investori a dokonca aj Fed považujú americké obligácie za stále ešte výnosnú investíciu, správy o repatriácii nemeckého zlata dávajú jasne najavo, že cudzie krajiny sa už nedajú nalákať na túto propagandu. A prečo by aj mali? Ak niekto chápe, akým obmedzeniam čelí USA, potom sú to práve vlády iných krajín. Veritelia vedia, že Ben Bernanke a Barack Obama sú koniec-koncov obyčajní ľudia ako všetci ostatní. Vedia, že Fed nemá nijaký geniálny plán na zvýšenie úrokovej sadzby, zatiaľ čo úspešne predáva svoje bezcenne hypotéky a vládne cenné papiere. Fed je ako narkoman, ktorý si vymyslí akúkoľvek výhovorku, len aby mohol v tejto dopingovej hre pokračovať čo naďalej.

Americkí investori by mali byť ostražití pred klamlivými trikmi Fedu rovnako ako Bundesbanka. Hoci nám Fed nemôže vymeniť doláre za zlato, stále ho ešte môžeme kúpiť na voľnom trhu. Čím viac investorov a vlád sa rozhodne držať svoje úspory v drahých kovoch, tým bude mať hodnota dolára menší význam a bude sa urýchľovať útek investorov od dolára. Potom sa tento bezpečne vyzerajúci kruh, na ktorom sa po generácie dolár otáča, zmení v bludný kruh.

Napísal Peter Schiff, preložené z Global Research, článok U.S. Dollar Collapse: Where is Germany’s Gold? Obrázok uverejnený so súhlasom Photos8.org

&#128065 926

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *