Prečo reformy zlyhajú

Prečo reformy zlyhajú

Každá reforma nutná na obnovenie dôvery vo fungovanie ekonomiky sveta pri zachovaní súčasného status quo musí zlyhať z viacerých štrukturálnych dôvodov. Zoznam verejných a súkromných inštitúcií ktoré by takúto reformu potrebovali je totiž príliš dlhý a pokrýva takmer celú oblasť spoločenského života. Dostatočne informovaný človek vie, že tieto inštitúcie potrebujú systémové reformy, nie kozmetické úpravy za ktorými sa i naďalej skrývajú štruktúry starej politickej a finančnej elity. Stav spoločnosti ružovo vykresľovaný verejnými médiami má však len máločo spoločné so skutočným stavom vládnutia a štátnych financií.

1. Voľby sa stali nástrojom kontroly štátneho bohatstva, kde dochádza len k vizuálnej výmene politických figurín, pričom vplyvné kartely a monopoly na pozadí si stále udržiavajú rovnaký vply. Voľby viac neodzrkadľujú vôľu ľudí po zmene a reformách ale slúžia ako demokratické divadlo zakrývajúce politické rošády mocných záujmových skupín. Politici, ktorých ľudia zvolili do vedúcich funkcií nezastupujú vôľu ľudí ale robia prostredníka medzi „nutným zlom“ verejnej kontroly a záujmovými skupinami, ktoré jediné skutočne vládnu a rozhodujú. Politici sú ich dobre odmeňovanými lokajmi a posluhovačmi, sú nárazníkovou zónou na zakrytie očí verejnosti. Namiesto služby ľuďom dochádza k inštitucionálnej korupcii na najvyšších miestach a ku starostlivo ukrývanej kolaborácii s týmito skupinami. Rozbujnelá korupcia a strata schopnosti efektívne viesť spoločnosť sa nedá zmeniť zo dňa na deň, obzvlášť ak ľudia ostávajú nevšímaví a apatickí voči takémuto štýlu politiky, čím nepriamo pomáhajú tento stav udržiavať.

2. V demokraciách kde sa politici kupujú alebo korumpujú podľa potrieb finančnej oligarchie, nárokujú si politici, ako protislužbu, svoj podiel na výhodách a výsadách bez ohľadu na stav ekonomiky a spoločnosti ako takej. Tento zvrátený postoj uprednosťňovať záujmy oligarchie a užívať si spolu s ňou výhody ide na úkor služby spoločnosti. Úlohou politikov je udržať ako-tak chod spoločnosti do tej miery aby nedošlo k ohrozeniu záujmov a stability mocenského status quo. Osobné ambície a záujmy sú pritom uprednostňované aj keby malo dôjsť k zníženiu celkovej úrovne ekonomiky.

3. Tento stav fungovania vecí zabezpečuje sebazáchovný cyklus udržiavania si osobných výhod. Pokiaľ skutočné reformy vyžadujú oklieštenie výhod politikov a kartelov, pseudoreformy sú zakrývané do neprehľadných a zložitých legislatívnych mechanizmov aby umožnili odpútať pozornosť a preniesť záujem na nižšie štátne orgány. V prípade ťažkostí je všeobecná nespokojnosť otupená kritikou týchto orgánov a pozornosť je tak odpútaná od skutočného zdroja problémov. Vonkajšie zdanie riešenia problémov, živené sloganom „treba urobiť niečo konkrétne v tomto smere aby sa veci pohli“ účinne zakrýva snahu o udržanie status quo bezo zmeny. Toto všetko, samozrejme, reálnu krízu len zväčšuje. A tu sa vynára skutočný problém – keď udrie ďalšia kríza, obmedzenia aristokratických výhod by museli byť ešte väčšie ako predtým, ak by sa kríza mala naozaj vyriešiť. To však vyvolá ešte väčší odpor oligarchie k ich zavádzaniu a situácia sa ďalej zhoršuje. Rozbehne sa dalšie kolo predstieraných pseudoreforiem, no tie vystavajú ešte väčšiu hradbu neprehľadných nariadení zakrývajúcich vplyv a pôsobenie oligarchie.

4. Politická, finančná, korporátna a bezpečnostná elita predstavuje síce veľmi malú časť spoločnosti, no má čoraz väčší vplyv. Čoraz viac pripomína centralizované impérium na spôsob Rímskej ríše, kde je ľud starostlivo kŕmený „chlebom a hrami“ na odpútanie pozornosti.

5. Za fasádou demokracie a slobodného trhu odčerpáva parazitická oligarchia bohatstvo z celej spoločnosti. Aristokracia funguje na systéme kást a elitných tried. Najvyššiu kastu tvoria bankári, kartely a politici, nasledované funkcionármi na vysokých pozíciach, zástupcami vplyvných médií, súdnymi a bezpečnostnými zložkami a končiac záujmovými skupinami na regionálnej úrovni. Spoločnosť sa postupne rozpadáva do množstva uzavretých, sebestačných skupín, ktoré necítia zodpovednosť za spoločné dobro ale sledujú len prospech svojej skupiny.

6. Oligarchia, ktorá ovplyvňuje politickú scénu, nemá žiadnu zodpovednosť voči spoločnosti a nič jej tak nebráni v bezohľadnom dosahovaní svojich cieľov. Takto môže bez problémov parazitovať na existujúcom systéme do maximálnej miery. Ak prepuknú problémy na verejnosť, sú to politici, ktorí sa musia postarať o riešenie alebo aspoň veci úspešne zakamuflovať. Oligachia má na všetko svojich ľudí – tých ktorí veci zariaďujú aj tých ktorí po nich upratujú.

Skutočné problémy sa však nevyriešia optimistickou propagandou. Čoraz viac budeme svedkami väčšieho odtrhávania sa od reality a budeme vedení k akceptovaniu optimistických vízií. Problémy dneška bude potrebné stále viac prekrývať utópiami zajtrajška. Posledným ťažením bude pokus o vyriešenie nahromadených problémov, až sa zistí, že celý systém je už natoľko skorumpovaný, že je už príliš neskoro na akúkoľvek zmenu pri zachovaní existujúceho status quo. Vtedy dôjde k zlomu, k odhaleniu podstaty problému a k strate všetkých umelo živených ilúzií.

Čo bude ďalej nasledovať a aký dopad to bude mať pre spoločnosť závisí od poznania súvislostí, no predovšetkým od odhodlania nás, obyčajných ľudí, postaviť sa k tejto skutočnosti tvárou-tvár.

Voľne spracované podľa článku Why Reform Won’t Work na blogu Of Two Minds
Obrázok uverejnený so súhlasom Photos8.org

&#128065 401

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *