Utajené príčiny európskej krízy

Utajené príčiny európskej krízy

So všetkých strán sa na nás hrnie množstvo správ o európskej kríze. Počúvame ako banky zápasia s nedostatkom peňazí, ako musia byť neustále rekapitalizované aby nedošlo k akejsi hromadnej „nákaze“ a tým k podlomeniu celého finančného systému. Stav bánk sa prezentuje ako kritický bod, ktorý treba za každú cenu pozorne sledovať. Štáty vytvárajú eurovaly, podporné fondy, Európska centrálna banka emituje peniaze a požičiava ich za výhodných podmienok bankám. Politici Európskej únie sa predháňajú v uisťovaní svojich voličov o nezlomnej vôli zjednotiť sa a krízu vyriešiť. Organizujú sa početné míting, kongresy či summity. Zovšadiaľ prichádza veľa informácií aký je súčasný stav a čo všetko treba urobiť aby sme nakoniec krízu úspešne prekonali. Nehovorí sa však takmer nič o tom, čo túto krízu naozaj spôsobilo, aké okolnosti jej predchádzali a aký štýl politiky nás k nej doviedol. Ak sa aj niečo na verejnosti spomenie, nie je to nič čo by odhaľovalo skutočné príčiny európskej krízy. A ako vieme, v návale neurčitých a vzájomne si odporujúcich správ sa postupne vytráca akýkoľvek súvis a možnosť pochopiť čo sa vlastne deje.

No politici Európskej únie veľmi dobre vedia čo robia a čo všetko je v stávke ak by sa detaily zo zákulisia dostali do širokej pozornosti. Pochopiť podstatu problému je totiž to posledné, čo si politici želajú. V tomto článku si povieme o niektorých dôvodoch ktoré kríze predchádzali a ktoré ju stále sprevádzajú.

Keď si všimneme, čo sa zachraňuje, je to stále to isté – bankový sektor. Banky majú zlé (toxické) úvery, silnú expozíciu dlhopisov v nestabilných krajinách, ktorých hodnota je nízka a návratnosť nezaručená. Výsledkom sú podkapitalizované banky, ktoré treba zachraňovať, čím sa myslí dodatočné dofinancovanie. Ako je ale možné, že sa banky do takéhoto stavu dostali? A odkiaľ majú súkromné komerčné banky privilégium byť zachraňované stoj čo stoj, čo celkom iste neplatí pre iné súkromné podniky? Ak súkromný podnik urobí zlé investičné rozhodnutie, musí znášať dôsledky alebo dokonca čeliť bankrotu. Banky však nie.
Aby sme to lepšie pochopili, treba si uvedomiť aké postavenie majú banky v štáte. Banky okrem svojej obvyklej činnosti kupujú aj štátne dlhopisy. Štátny dlhopis je, zjednodušene povedané, kus papiera, ktorý štát označí nejakou nominálnou hodnotou a pokúša sa ho za túto cenu predať na trhu. Tento papier má hodnotu len v prísľube splatenia danej sumy v budúcnosti prostriedkami, ktoré si štát zabezpečí obvykle výberom daní. V čase vytlačenia nie je teda krytý ničím iba dôverou v splnenie svojho záväzku, politickou klímou a ratingom krajiny. Dlhopis vlastne hovorí „som papier s deklarovanou hodnotou x miliárd eur, ktoré moja vláda zaplatí vtedy a vtedy s takými a takými úrokmi, no kúpte si ma teraz lebo vláda nutne potrebuje peniaze“. Každý dlhopis má svoju dobu splatnosti (tzv. maturita) a okrem toho štát platí tomu kto ich kúpil (veriteľovi) aj ročné úroky.
Banky a fondy majú zo zákona povinnosť isté množstvo štátnych dlhopisov nakupovať, takže kupci sa nájdu vždy. Ak štát vydá príliš veľa dlhopisov aby pokryl svoje výdavky alebo si dokonca dlhodobo žil nad svoje pomery (a teda nebezpečne hazarduje s dôverou v ich splatenie), banky a fondy sú napriek tomu nútené ich nakupovať. Grécko je typickým prípadom, kedy štát vydával dlhopisy s prakticky nesplniteľnou dobou splatnosti. Banky s väčšou expozíciou voči gréckym dlhopisom sa dostali do ťažkej situácie tým, že vo veľkom množstve nakúpili (ako sa neskôr ukázalo) v podstate takmer bezcenné dlhopisy. Zakiaľ čo pri komerčnom úvere alebo hypotéke sa banka zabezpečí vhodnou a kvalitnou zábezpekou (tzv. kolaterálom) ako protihodnota pri nesplatení úveru, nič také nie je nutné pri úverovaní štátnych dlhopisov. Vlády a komerčné banky vystupujú ako jedna záujmová skupina, kde stačí „uistenie medzi nami bratmi na jednej lodi“. Banky majú však istý reálny dôvod tomuto uisteniu veriť, veď vlády by mali byť vždy schopné získať peniaze na daniach od ľudí a tak splatiť bankám svoje dlhy. Okrem povinnosti nakupovať dlhopisy sú teda banky aj povzbudzované ich iniciatívne nakupovať vo veľkom množstve, čo sa dialo a bežne aj deje v európskych i ostatných bankách. Obe strany si boli donedávna až príliš isté, že všetko pôjde po starom a dlhopisy bude možné splácať bez väčších problémov aj keď sa ich vydá neúnosne veľa… inými slovami, že opojná dlhopisová párty môže pokračovať donekonečna.

Niečo sa však stalo. Grécko to ako prvé viditeľne prehnalo. Vydalo také množstvo dlhopisov a zobralo si tak toľko pôžičiek, že nebolo schopné splácať ani len úroky. Nebolo jednoducho schopné zo svojich zdrojov a z bežného chodu ekonomiky nazbierať dostatok peňazí na ich splatenie. A tu sa objavil problém – ak Grécko nezaplatí veriteľom, tí nebudú môcť zaplatiť svojim veriteľom, tí zase svojim a platobná neschopnosť sa začne šíriť ako padajúce kocky domina (tomuto javu sa zvykne hovoriť nákaza, aj keď sa obvykle nič bližšie nevysvetlí). Bolo treba urýchlene niečo robiť; ak by sa domino spustilo, došlo by nielen k poškodeniu ekonomík ale tiež k masovému odhaleniu skutočnej podstaty a vzťahu medzi vládami a bankami. Zistilo by sa, že vlády a banky môžu beztrestne obchádzať všetky zásady zdravého hospodárenia, financovať sa podľa svojich potrieb a navzájom sa kryť, a to všetko v legálnom rámci. V plnej miere by sa ukázala feudálno-oligarchická povaha vlád a bánk stojacich nad zákonom ako ho poznáme a ako platí pre nás. Oligarchia by odhalením riskovala stratenie svojich privilégií a dokonca by musela čeliť početným obvineniam, ak by sa začalo podrobné vyšetrovanie. A to už je z jej pohľadu neúnosné. Preto sa minulý rok rozbehol taký hektický zhon zachrániť „podfinancované“ banky za každú cenu. Ekonomika a nezamestnanosť museli na čas zostať na vedľajšej koľaji. V hre bolo totiž oveľa viac, záchrana vzťahov a mocenského vplyvu štátno-finančnej oligarchie starostlivo skrývanej pod pláštikom demokracie. Tento rys vládnutia je badateľný v celej Európskej únii. Nedávne odhalenie manipulácie medzibankovej úrokovej sadzby LIBOR viedlo len k pokutám, no k žiadnemu trestnému stíhaniu vyššie postavených úradníkov alebo CEO manažérov. Sadzba LIBOR má pritom ďalekosiahly vplyv na úverovanie a pôžičky všetkého druhu a dotkla sa prakticky každého kto si požičal peniaze z bánk.

Špekulácie s dlhopismi nie sú zďaleka jediný dôvod vyčerpania peňažnej zásoby bánk (ďalším je napr. derivátové gemblovanie v burzových kasínach, odborne nazývané „podnikanie na finančných trhoch“), avšak poukazuje na systémovú previazanosť a kolaboráciu vlád s bankami. Vlády si nemôžu dovoliť nechať banky padnúť lebo by vyšla najavo ich spoluvina na celkovom stave ekonomiky a banky zase podporujú vlády aby si udržali svoje privilégia a boli nimi zachraňované v prípade zlých investícií. Príčina súčasnej krízy nespočíva, ako by sa mohlo zdať, v nízkej výkonnosti ekonomík či slabej produktivite ale v elitárskej rozhadzovačnej politike vlád a bánk, ktoré sledujú predovšetkým svoje osobné a skupinové záujmy, ignorujúc zásady slobodného a rovného trhu. Preto je potrebné vytvárať eurovaly, ktorými sa financujú hlavne krachujúce banky alebo sa nakupujú ďalšie potenciálne bezcenné dlhopisy. A keďže kapacita eurovalov je prislabá, je potrebné zapojiť Európsku centrálnu banku, ktorá dotlačí toľko nových peňazí koľko treba. Málo alebo takmer nič sa nehovorí o vložení investícií do Európskej investičnej banky na podporu podnikania a ekonomiky. V tejto chvíli sú priority nastavené inak – je potrebné zachrániť a čo najdlhšie udržať súčasné mocenské status quo.

Obrázok uverejnený so súhlasom Stuart Miles na FreeDigitalPhotos.net

&#128065 492

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *